Ostrov stroskotancov

V diaľke som zazrela ostrov. Tak som rýchlo vytiahla kotvu a plávala smerom ku nemu. Búrky a silný vietor unavili moju dušu. Teraz sa z brehu dívam na svoju plachetnicu a dúfam, že už sa znovu nepotopí .
Čo na to oceán ? Len záhadne šumí ...

Prázdno na plachetnici

Moja malá plachetnica doplávala, kotví v strede oceánu a nevie nájsť správny kurz.
Len si tak stojí a pohojdáva sa na rozbúrenej hladine. Dokedy?
Dopláva niekedy ku brehu ?
Dnes sa takmer potopila. Navždy...

Dievčatko neplač .....

Slzička smútku kotúľa sa po líci,
kreslí obraz zahmlený.
Dievčatko neplač,
úsmev sa ti vráti,
keď chvíľku postojíš
pri barovom pulte
a vínkom pery ovlažíš.

Že naivná si z lásky,
a v duši vzdušné zámky ?
Staviaš si časom zábrany,
keď malú zradu objavíš.
Podaj mi ruku, nebuď smutná
veď raz sa čaša naplní
a budeš lietať nad snami.

Venované

Plachetnica túžby

Čakám a snívam,
že prídeš raz
a premočený od lásky
zaboríš dlane do slabín
a svetom zatočíš.

Budem sa vzdávať,
tebe a tvojmu vzdychu
a horúce bozky
vtlačíš na moje pery
ako kedysi.

Plachetnica túžby,
vpláva do zátoky
a ty môj admirál
zveríš sa mi celý
v oceáne rozkoší.

Pokojná hladina

Plavím sa po pokojnej hladine pocitovej plytčiny.
Vánok a občasné mraky pohľadia moje unavené oči.
Plachetnica a jej príbeh, akoby sa ich netýkalo bláznenie Neptúna ...

Kormidlo

Na plachetnici je zaujímavé kormidlo. Zbožňujem ten pocit, keď sa cítim ako morský kapitán. Točím si s ním a mením smer podľa svojich predstáv.
V myšlienkach si kreslím sen o večnej láske. Príbehy ukladám do tajomnej skrinky. Možno raz ich rozpoviem.
Škoda, že ten pocit rýchlo vyprchá ...

Spomienky z plachetníc

Spomínam na minulé plavby na našej spoločnej plachetnici.
Bolo to iné, vial iný vietor a pálilo žiarivejšie slnko.
Všetko akosi pripomínalo kapitoly z iného sveta.
Bolo tam viac romantiky, viac láskavých slov, prenikavejšie pohľady a horúcejšie dotyky. Hoci more okolo nebolo vždy pokojné, búrkové vlny sa nás tak nedotýkali.
Hudba, ktorá nám často robila kulisu, znela inak.
Kormidlo bolo ľahšie ovládateľné a ja som mala pocit, že snívam. Pripíjali sme si šampanským, takmer každý večer zapaľovali sviečky, len tak pre atmosféru.
Zbožňovala som rána, keď si sa ku mne túlil a ja som sa pomaly prebúdzala v tvojom náručí.
Posielali sme si odkazy vo fľaši, ktoré priam sršali spolupatričnosťou.
Zrazu sa všetko zmenilo a teraz je to len v kapitole našich spomienok z plachetníc. Aj plachetnicu máme inú.
Cítiť v nej lásku. Inú. Ty si iný. Ja som iná.
A pri tých spomienkach mi mimovoľne tečú slzy po líci.
Aj tie su iné....

Dierka v plachetnici

Urobila sa malá dierka v plachetnici.
Takmer som si nevšimla, kto to spôsobil.
Chvíľu som mala pocit, že sa mi to len zazdalo. Nie.
V podbalubí je už trocha vody.
Neviem nájsť správne lepidlo. Plachetnicové.
Teraz čakám, či sa doplavím ku prístavu alebo sa potopím do nenávratna .
Trápi ma tá malá dierka v plachetnici...

Pustovníčka

Hodvábny šat, jemne premočený smútkom, radosťou a poznaním. Tisíce obrazov skúseností premietnutých do otvorených dlaní.
Zrak upretý do zákutí nepokojnej duše a zároveň odhodlaný pohľad do budúcnosti.
Intuícia nevýčisliteľnej hodnoty a meniaca sa hladina osudu.
A milióny ďaľších popisov, ktorými je vyskladané životné plavidlo.
Taká je tajomná pustovníčka.
Opustená a zároveň utopená v náručí vlastnej existencie ...

Nová plachetnica

A len tak si pláva po kľudnej hladine. Nemyslí, neanalyzuje. Len prijíma to hlučné ticho mora.
Hlas morskej sasanky, čo sa jej obtiera okolo sluchov.
Popíja kávu a vdychuje jej typickú vôňu.
Už dávno túžila po takejto rekonvalescencii. Je sama so svojím úsmevom.
Teší sa z novej plachetnice. Je farebná a dvojmiestna.
Má svoj vlastný príbeh a kopíruje tlkot jej srdca ...

Správny kurz

Dnes ma obľúbený námorník pozval na okružnú plavbu na plachetnici.
Potešil ma jeho záujem o moje drobné radosti. Celý deň mi prejavoval svoju náklonnosť. Cítila som sa opäť po dlhej dobe ako kráľovná.
V jeho očiach som videla modrú planétu. Tak dávno sa mi stratila z dohľadu. Počasie bolo naklonené popoľudňajšej romantike. Dali sme si chutnú večeru v prístave a ďalej sa plavili po trblietavej hladine. Zo všetkých strán sa na nás usmievalo smotanové nebo. Keď mi podal ruku, oblial ma horúci pot.
Jeho blízkosť mi pripomínala labutí tanec. Námorník sa pousmial a zahľadel sa na hlučnú čajku, ktorá prišla skontrolovať osamelých pútnikov. A ja som zrazu mala pocit, že sa mi rozbúšilo srdce. Tak ako kedysi, keď to kedysi ešte nebolo zaprášenou minulosťou. Akoby ten prach sfúkol jediným dotykom.
Bola som mu vďačná za jeho pochopenie.
Plachetnica snáď nabrala správny kurz ... Je námorník, mal by ho poznať ...

Osud

"Plávaj ! " Kričal na ňu ako zmyslov zbavený zhrbený starý muž . Bolel ju každý záber. Celé telo sa ztriaslo tým chraplavým hlasom. "Plávaj ! " Nevzdával sa unavený človek na brehu. Akoby scenár z melodrámy. Ona mladá a takmer nevládna. On starý a odhodlaný. Malo by to byť naopak. V šume vlnobitia sa jej premietali okamihy posledných dní. Nočné mory a neznesiteľná bolesť. Bála sa otvoriť oči a zároveň ju ten starec nútil k návratu. "Plávaj ! " Stál opretý o drevené zábradlie a nespustil z nej oči. Nikto sa nepristavil. Nikto mu nepodal pohár vody. Zúfalo sa túžila stratiť pod nepokojnou hladinou. Jeho hlas jej nedal vydýchnuť. Bála sa protirečiť. Plávala ku brehu. Podal jej zvráskavenú ruku a ona sa ako v tranze dala viesť. Starec jej utrel uplakané oči a padol na zem. Ach Bože ! Je mŕtvy. Ostala nechápavo stáť nad nehybným telom. A vtom si to uvedomila. Bolo to znamenie. Bolo to poučenie. Otočila sa a kráčala smerom od rieky. Obzrela sa a starec tam už nebol. Iba ten hlas jej dodnes znie a ženie ju dopredu ... " Plávaj ! "

Postoj na chvíľku ...

Pri plavbe na plachetnici sa dá perfektne analyzovať svoju životnú púť. Ale čo potom, keď nemôžme vlastniť toto čarovné plavidlo ? V predstavách sa dá všeličo vymyslieť. Aj plachetnicu ...
Stačí sa pohodlne usadiť v mäkkom kresle a zahrať sa so svetom fantázie. Na začiatku jednej malebnej slovenskej dedinky je kríž a na ňom nápis : "Postoj pútničku, na chvíľku maličkú ... " A človek občas potrebuje oddych, vystúpiť z motorového člna alebo obrovskej luxusnej lode. Život má veľa prístavov. Pre veľké a malé plavidlá.. Nezabúdajte na plachetnice.

Hmla

Labutienka sa vybrala na nedeľný výlet na plachetnici. Zatúžila vypadnúť z rušného pracovného kolotoča dní. Nabalila si pikníkový košík, obľúbenú knižku a mobilný telefón. Chcela si užiť pokoja a lahodného kolísania na pokojnej morskej hladine. Ako sa tak plavila, uvedomila si, že všade dookola je hustá hmla. Čo teraz ? Zmocnila sa jej neistota. Sama a uprostred sivej záclony hmly. Vyhŕkli jej slzičky. Tak rozbalila jedlo, ktoré mala v košíčku. Nechutila jej ani obľúbená čokoláda s orieškami. Tak si povedala, že nakŕmi svoju dušičku a otvorila knižku. Po troch stránkach bezduchého pokusu o čítanie ju zatvorila. Labutienka zosmutnela. Namiesto relaxu ju zachvátila melanchólia. Videla len seba opustenú na ružovej plachetnici. V tom si spomenula, že ešte má pri sebe telefón. Vytočila tajomné číslo a úsmev jej zahral na tvári. Plavila sa po hmlovom údolí a vnímala ten známy upokojujúci hlas. V prístave ju čakalo prekvapenie ... Hlas z telefónu sa zmenil na skutočnosť.

Nemeňte plachetnicu

Je zaujímavé, že keď zameníš plachetnicu za motorový čln, stratí sa romantika. Hoci sa plavíš tým istým územím, rýchlosť všetko otočí naopak. Síce vietor, ktorý sa ti pohráva s vlasmy a robí ich neposlušnými, veští zábavu, už je to len jazda, nie plavba. Chýba ľahký vánok, ktorý sa jemne dotýka rozpálených líc vášňou. Nekupujte si motorový čln, ak chcete zažiť zázraky pohladení sŕdc ....

Perlička

Moja malá perlička,
vdýchnime vôňu mora,
nech šumí ako láska.

Tak pošepky sa opýtam,
kde kraby tancujú
a kde úsmev líha.

Moja malá perlička,
dajme si pohár vína,
nech spomienky neuschnú.

Tak pošepky sa opýtam,
kde biele vrany vládnu,
a kde nádej sníva.

Uprostred búrky

Občas sa stane, že plachetnica zostane stáť uprostred rozbúreného mora. Prečo ? Nevie nájsť svoj smer. Vietor sa chaoticky krúti a posádka má čo robiť, aby nepadla do stredu búrkového šialenstva. Niekto spanikári a nevie, kam sa skryť pred živlami. Iný s kľudným výrazom na tvári čaká na koniec besnenia. A kto je na tom lepšie ? Nikto. Na palube plachetnice sú len dve pravidlá. Prežiješ alebo zahynieš. Všetko závisí od vetra .... Je to sila, ktorá ovláda plachetnicu. Po búrke príde čas harmónie. Len vydržať a udržať stabilitu ... Kto prejde touto skúškou, stane sa silným a bude pripravený na ďaľšiu búrku... Ona príde zas a zas.

Strom života

Život je presne taký, aký si ho vytvoríme. Alebo ako dovolíme tím, čo majú na nás veľký vplyv. Neveríte ? Pozrite sa na svoj strom života. Už aj starí egypťania o tom vedeli svoje. Základ je pevný kmeň a od neho sa všetko odvíja. Konáre sú naše etapy života. Môžu rásť do výšky. Môžu sa podlomiť pod ťarchou osudu. Môžu sa zlomiť. Ale kmeň pevne stojí na zemi. Pokiaľ ho nevyrúbu. Korene sú zapustené v zemi, takže vždy je nádej .... Občas nás zaskočí búrka a hurikán a vtedy sa skláňame pokorou voči živlom. Ako prišli tak odídu. Ako ľudia, lásky, trápenia ... Myslime na korene a nedajme si svoje sny zatemniť smútkom. Je sivý a pri ňom strom nedokáže rásť. Len chátra a neteší sa so slnečných lúčov. Aj konáriky idú za nimi. Tak ako my. V noci regenerujeme, aby sme cez deň mohli rásť. Nedopustime, aby noc bola dlhšia ako deň. V tme aj kvety vädnú ...

Život sa skladá z plachetníc

Prečo je také ťažké plávať proti vetru, či prúdu ? Kúpte si plachetnicu a uvidíte. A tak je to aj v živote. Niekomu vietor stále fúka do chrbta a pláva si ako kráľ. A niekto stále vesluje proti prúdu. Prečo je to tak ? Lebo nič na svete nie je rovnaké. Iba veci, ktoré sa robia sériovo. Našťastie alebo bohužiaľ ? Niekedy sa oplatí vydať zo seba aj posledné sily. Ani vietor nefúka vždy rovnakým smerom. Všetko sa mení a priamky sú len v matematike. Aj kráľ raz príde o svoju monarchiu alebo zomrie. Akoby sa celý život skladal z plachetníc. Raz sa pomaly plavíme a obdivujeme príjemný vánok a radosti s ním spojené. Inokedy sa poriadne zapotíme, kým konečne zbadáme breh. A to je pocit magický. Hoci oceán skrýva veľa tajomstiev, prístavisko predstavuje stabilitu. Akúsi harmóniu. Po nej stále túžime a preto sa plavíme proti vetru. Na plachetniciach ....

Kolobehy

Staré a nové. Aký je v tom rozdiel ? Napokon to staré raz bolo nové a nové časom zostarne. Také sú kolobehy. Neustále vymýšľame nové veci a staré hádžeme do kúta. Prečo? Lebo si myslíme, že musíme kráčať ďalej. Dotýkame sa neznáma a zabúdame na radosť z maličkostí. Čakáme na veľké objavy, sledujeme najnovšie správy a pritom je okolo nás kvantum trblietavých drobností. Každý chce mať doma televízor, počítač a iné vymoženosti techniky. A zabúdame na obyčajné ľudské slovo. Sme otrokmi budúcnosti a minulosť hádžeme do vreca. Zviažeme a hodíme do smetí. Kopec handrových bábik smutne leží na smetisku. A my stále meníme staré veci za nové a nové sa menia na staré....